Páter Berin bol veľmi starý muž. Dožil sa veku, v ktorom škrípavý, starecký hlas prehováral priamo z jeho zvráskavenej duše. Rad ho často sledoval, krútil hlavou nad trasľavými, jachtavými požehnaniami, ktoré páter rozdával a zvykol pritom pohŕdavo, nesúhlasne stískať tenké ústa, ktoré mu v inak hrubej tvári vykresľovali prísnu priamku, kotviacu pod bujarými, šedými fúzami.
Aj dnes Rad pozoroval, ako páter kráča k veži lenivým krokom ťažného valacha a cestou nadradene pokyvkávaním hlavy odzdravuje chlapom na trhu, krútiac pritom nosom nad deň starou rybinou, do ktorej ťažkého zápachu sa námestie pomaly obliekalo. Rad uhol pred ostrým slnečným lúčom a plesol Doru, veľkého čierneho salašníckeho psa, po čumáku: „Čuš malá.“ prihovoril sa jej mrzuto, vidiac, že psisko sa plné očakávania začína tmoliť pri prahu. Posledná vec, ktorú Rad tento slnečný jarný večer chcel, bolo dať sa s pátrom do reči.
Z tieňa v izbici sa vyvalil kúdeľ dymu a zasypal čierne hodiny. Rad rezko podišiel ku kozubu a vylial doň zvyšky Marinho piva, z ktorého mu vždy trŕpol zátylok. „Ohňa už bolo akurát dosť,“ pomyslel si, zívol a pretiahol dlhý, mohutný chrbátisko. Hneď ako na Maru pomyslel, nazrel do dvorného okna, ako sa otrokyni darí. Ženská sedela na dvore, sukne vyhrnuté do pol stehien, a potriasala hlavou mrmlajúc si pod nos posmievačné riekanky deciek z Rybného. Tetovania na jej holej hranatej hlave sa drážali v studených jarných lúčoch.
Mara sa Radovi bridila rovnako ako páter, v odpore k nej však bol i kus ľútosti nad osudom otrokyne. Keď ju pred desiatimi rokmi našiel za bránami, ležala takmer bez života pri rieke, ktorej ľahostajné vlny obmývali babine lýtka. Jej nahé biele, tučné telo sa váľalo na ostrých riečnych skalách ako vykotený, tehotný úhor a Rad doň musel aj tri krát kopnúť, kým vydala aspoň nejaký, kvílivý pazvuk. Dodnes si pamätá svoje rozpaky, ktoré celkom nezmizli ani teraz, keď videl jej kmitajúci nahý prsník. Ženská sa nikdy nehanbila. A ako by aj mohla, nevedela o sebe. Keď s Jánom, hlavným poľovníkom, našli toho, ktorý jej to urobil, odrezával mu Rad nos veľmi pomaly. Veľmi pomaly chlap aj vykrvácal a jeho krv mala farbu babiných vlasov, ktoré jej potom Rad v záchvate ľútosti a pivnéhožiaľu vykmásal, dúfajúc, že už nebude musieť myslieť na jeho oplzlé, vyškľabené, smejúce sa ústa plné zahnívajúcich zubov.
„Čo s takou, pusti ju.“ zaškrípal mu za ramenom pátrov suchý hlas. „Bodaj ťa!“ strhol sa Rad a striasol z lakťa Berinovu voskovú pravicu. Dvere veže sa so škripotom zavreli. Neskoro. Pátrovi sa podarilo priplížiť sa zozadu, ako bolo jeho poctivým, škaredým zvykom.
„Kam by som ju dal,“ nahnevane Rad poodstúpil, striasajúc zo seba aj pátrov tieň. Páter sa vŕzgavo zasmial: “A na čo ju máš? Aj tá fena ti dá radšej, než tá stará baba.“ poškriabal Doru lačne sa smejúceho psa, olizujúceho jeho poskrúcané prsty. „Zas s ňou budeš musieť ísť pred palatína. Kým sa neprizná, kto je jej pánom, budete to robiť každý rok. Potom spolu dva dni preplačete a potom sa ťa zas v noci pokúsi zmárniť.“ chytal pátrov našepkávajúci hlas v príhovore horúčosť.
„Tentokrát nie.“ zasmial sa chrčivo Rad. „K vám ešte nedorazilo, že palatína odvelili až na dvor? Bude mať konečne pokoj chudera.“ pozrel sa na Maru štítivým pohľadom. „A čo s ňou chceš? Po meste nám baba strašiť nebude!“ výhražne sa páter naklonil a ďobol do Radovho šrokého hrudníka ostrým ukazovákom. Rad mu vzal ruku do svojej veľkej dlane a opatrne ju odstránil zo svojej blízkosti, akoby sa zbavoval jedovatého hada. „So mnou bude. Ja budem jej pánom.“
Až keď to povedal nahlas, dohonil ho jeho vlastný úmysel. A čoby úmysel, skôr rozpaky ho sťali. Ženskú rád nemal, ale ešte menej mal rád mesto, ktoré ju držalo v klietke námestia a raz do roka vložilo do klietky oceľovej, na holú hlavu jej nasadilo železnú osliu masku a robilo sedlači divadlo, v ktorom sa predvádzali radní i kňazi, zisťujúci, či sa tent krát neprezradí diabol, ktorého má v tele.
„Nikdy si nebol poctivý chlap.“ nesúhlasne si Rada páter premeral. „Nikdy si nebol poctivý.“ zopakoval a veľa významne čakal na Radovu obranu. Rad však mlčky chytil psa a odvrátil sa Berinovi chrbtom. „Tak čo tu chceš, starý, ak nie som poctivý?“ drsne sa odrazil hlas od holých stien, belavých ako Radove zvierajúce sa hánky. „Robotu tu chcem.“ fľochol starec. „Palatín si ťa volá. U Šedivého sa chlapi mlátia. Lardik zas obral kupcov v kockách.“
Komentáre
VAU
...